Aktívni na Facebooku to poznajú. Ten, čo dostal za svoj príspevok 17 lajkov, závidí tomu, čo dostal za podobný príspevok 60 lajkov. Ten so 60 lajkmi závidí tomu, čo dostal 200, ten zas tomu s 1000 lajkmi a ten tomu, čo dostáva aj stotisíc lajkov.
Pre farára to môžu byť kázne alebo zamyslenia. Keď nedosiahne ani priemer ostatných, začne sa trápiť tým, že je horší ako ostatní. Keď však dostane viac, je úspešný kazateľ.
Prípadne keď kolega zavesí na profil cirkevného zboru fotografiu s peknou účasťou na službách Božích a ja takú nemám, som neúspešný farár. A naopak, ak sa prezentujem niečím, čo si získa nadštandardnú pozornosť, som lepší ako ostatní.
Dokonca začnem odvodzovať od sledovanosti mojich príspevkov svoju sebahodnotu v zmysle: nie som taký dobrý ako druhí – alebo som lepší ako oni.
Porovnávanie a z neho vyplývajúca závisť či žiarlivosť sú chorobou sociálnych sietí.
Povieme si: však dobre, toto nie je reálny, ale virtuálny svet – jeden deň si hrdina, na druhý deň ani pes neštekne. Ale koľko frustrácie prináša tento svet do reálneho života ľudí, ktorí sa stali otrokmi lajkov.
Treba však jasne povedať, že toto nie je pravdivý svet. Vie byť veľmi krutý, falošný, zlomyseľný a hlúpy. Áno, treba si vybrať alebo si udržať odstup, ale pre závislých je to ťažké – a takých je neskutočne veľa.
Nedávno som mal možnosť navštíviť maličký ostrov uprostred oceánu. Kúzelné prostredie, nádherná príroda, more. Veľmi prívetiví ľudia a tiež veľká chudoba. Nemajú veľmi kam ísť ani čo robiť, zato však takmer každý – mladý či starý – tam surfuje. Na internete. Ten tam funguje bez problémov.
Jeden mladší muž takto uprene hľadel na svoj mobil a keď som prišiel bližšie, zistil som, že je tlačidlový – teda starý, bez internetu. Ale proste musel byť „in“, za každú cenu.
Prišlo mi to ako veľká škoda. Žiť v takom nádhernom prostredí a oddávať sa ilúzii nepravdivého sveta.
Často počuť sťažnosti na to, aký je svet na sociálnych sieťach nenávistný a čo by sme s tým mali robiť. Áno, je presne taký, akí sme my. V osobnom kontakte berieme aspoň určité ohľady, ale keď máme priestor prejaviť sa bez zábran, tak to tak vyzerá.
Veľa obsahu je aj hodnotného, aj čo sa týka kresťanstva. Ale obvykle to zanikne v zmesi všetkého možného.
Mnohí z nás prvé, čo spravíme ráno po prebudení, siahneme po mobile. Pustíme si nejaké duchovné zamyslenie, prečítame stať z Písma, ktorú nám ponúkne biblická aplikácia, potom ešte video z nejakého cirkevného zboru, potom aktuálne správy, do toho nejaký politický komentár, obľúbený komik, reklama na dovolenku, záchrana zvierat, prírodná katastrofa, recept na obed… a to, čo bolo spočiatku fajn, sa stratí v zmesi, o ktorej niekto povedal, že spôsobuje hnilobu mozgu. Príliš veľa podnetov a žiadny úžitok.
Snažím sa preto radšej hneď vstať a čo sa týka rannej pobožnosti, radšej siahnuť po Biblii – knihe. Tá sa mi nemá s čím zmiešať.
V J 15,7 sa píše: Ak zostávate vo mne a moje slová zostávajú vo vás, proste, čo chcete, a stane sa vám.
Nielen na chvíľku byť s Pánom, ale zostávať v Ňom, počuť Jeho slovo – nie jedným uchom dnu a druhým von, ale aby ono zostávalo v nás. Potom sa budú diať veci.
Aj v J 8,31 sa píše: Ak zostanete v mojom slove, ste vpravde moji učeníci.
Zostávať v Božom slove, zostávať v pravde, nezostávať na povrchu, nenechať sa strhnúť porovnávaním a žiarlivosťou. Nebyť otrokmi lajkov. Nepoddať sa ilúzii virtuálneho sveta, nedovoliť zhniť svojmu mozgu a srdcu.
Byť viac spolu – osobne. Byť s naším Pánom osobne. Zostávať v Ňom, v Jeho slove, žiť v pravde. To nám prajem nielen v tomto novom roku.
Ján Hroboň, biskup ZD ECAV
Článok uverejnený v EPST č. 2
by