Pastierke listy

Zverejnené 22.10.2020

Pastiersky list

Zboru biskupov ECAV na Slovensku k Veľkej noci 2020

A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Ján 20, 26b

Milí bratia a milé sestry,

posledné dni, či týždne žijeme za zatvorenými dverami, ktoré sú dôsledkom opatrení proti šíreniu pandémie koronavírusu. Dvere, ktoré nás majú izolovať od iných, aby sme sa vyhli ohrozeniu vlastného života, či sami sa nestali nositeľmi vírusovej nákazy. Dvere, za ktorými mnohí ostali v strachu o svoj vlastný život, ale aj dvere, ktoré sú obrazom zodpovednosti za životy iných. Aj v cirkvi žijeme za zatvorenými dverami našich spoločenstiev a chrámov. I tento pastiersky list nebude po dlhých desaťročiach čítaný v chrámoch, ale bude sa šíriť mediálnymi prostriedkami, ktoré sa stávajú v tejto dobe  mostom medzi nami.

Veľká noc uzatvára dvere pôstneho obdobia, ktoré bolo tento rok v mnohom ojedinelé a jedinečné. Sme donútení zriecť sa našich zaužívaných spôsobov života. Strach o seba a blízkych, ohrozenie života, prijímanie život chrániacich opatrení, spomalenie ekonomických aktivít, až úplné zastavenie sveta, vytvorilo dostatočný priestor k sebareflexii, k prehodnoteniu nášho smerovania, správania sa k prírode, blízkym i k novému hľadaniu Boha v tejto pominuteľnosti. Mnohí skloňujú slovo „krehkosť“. Sme krehkí, aj keď sa tvárime nezlomne; sme krehkí, aj keď sa cítime neporaziteľne; sme krehkí, aj keď sa vnímame samospasiteľne. Situácia, v ktorej sme sa ocitli, je príležitosťou na precitnutie. Celý pôst aj s tohtoročnými udalosťami nám bytostne pripomína, že v mnohých oblastiach života sme neraz Boha nechali za zatvorenými dverami nášho vnímania aj záujmu.

Dnešná situácia nám veľmi pripomína situáciu po Kristovom ukrižovaní. Evanjelista Ján hovorí o učeníkoch, ktorí sa po Ježišovej smrti ocitli kvôli strachu o vlastný život za zatvorenými dverami, v izolácii, sklamaní z nenaplnených očakávaní, čakajúci na nejasnú budúcnosť. Čo sa stane s učeníkmi, ak ich Majster ostane za dverami ich života? Podliehajú zúfalstvu, rezignácii, nepokoju, sklamaniu. Čo robí Majster pre ich záchranu? A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Bolo veľkou milosťou a novou príležitosťou pre učeníkov, že živý Pán napriek zatvoreným dverám, napriek všetkému, akí učeníci boli, prichádza. Prebodnutými rukami prelamuje priestor, kde už nie je v centre pozornosti zlyhávajúci človek, ale On ako živý Pán! Jeho ruky prinášajú liek uzdravenia, ktorý je zložený z viacerých látok – odpustenie, pokoj, zmierenie. Všetko sa začína po novom, všetko sa začína rodiť z poznania: „Videli sme Pána.“ Toho, ktorý bol mŕtvy a ožil, ktorý sa kvôli nám nakazil, aby sa stal človekom nula pre naše uzdravenie.  Iba tí, v živote ktorých sa zrodilo vyznanie: „Videli sme Pána“, majú silu stať sa novým a otvoreným spoločenstvom, majú silu otvoriť dvere svojich životov a otvoriť sa službe iným.

A čo je znakom tejto otvorenosti? Život nesúci Kristove rany, prinášajúci obete, milujúci až do krajnosti. Kristove rany boli dôkazom pre spoločenstvo učeníkov, že On nie je prízrak, ani halucinácia, ale živý a vzkriesený Pán. Ruky, ktoré uzdravovali; nohy, ktoré hľadali, čo bolo zahynulo; hlava a srdce, ktoré v sebe nosili každé stvorenie – tie boli zasiahnuté ranami, aby sme pochopili hĺbku Božej lásky. Jeho ruky sú naša legitimácia, „občiansky preukaz padlého človeka“. Človeka, ktorý zväzuje ruky láske, falšou a lžou prikrýva pravdu, mocou a peniazmi si obmýva svedomie, či pichľavými slovami vracia späť údery. Kristove rany a stopy po klincoch sú nielen ľudskou, ale predovšetkým Božou legitimáciou. Sú viditeľným znamením Božej odpovede na problém zla a hriechu. Ukazujú Boží spôsob zápasu so zlom, ako sa hriech nezahmlieva, ale berie vážne.

Milí bratia a sestry, dnes celý svet hľadá liek, ktorý by prelomil pandémiu koronavírusu. Sú miesta, kde sa smrť bytostne dotýka rodín aj jednotlivcov. O to väčšie je očakávanie, o to väčšia je potreba. Hľadá sa laboratórium, z ktorého vzíde nádej pre ľudstvo, ktoré porazí neviditeľného nepriateľa a prinesie nový pokoj do celého sveta.

Posolstvo Veľkej noci je počas tisícročí naliehavé a vždy aktuálne. Golgota je Božie laboratórium, kde sa z lásky zrodil liek – antivirotikum proti vírusu hriechu. Kristus sa stal cestou záchrany a uzdravenia tohto zavíreného sveta. Je to cesta  prinášania obetí, ktoré lámu putá poviazaností a razia cestu do ľudských sŕdc. V týchto týždňoch s vďakou myslíme najmä na všetkých zdravotníkov, lekárov, zdravotné sestry, záchranárov, ktorí sa s vypätím všetkých síl postavili do prvej línie v boji so zákernou chorobou. Ich obetavosť zachraňuje mnohých a vlieva nádej na zvrátenie situácie. Myslíme aj na všetkých ostatných obetavých ľudí, ktorí v týchto náročných časoch dokážu priniesť nákup, či podať pomocnú ruku tým najzraniteľnejším. Je čas viac si všímať obetavosť v našich rodinách, na školách, ale aj v cirkvi. Je čas byť vďačnými za ľudí, ktorí sú pre nás darom. Lebo obeťou sme boli zachránení a obetavosťou porazíme nákazu egoizmu. V Kristovi nás Boh neopustil. V Kristovi nás uzdravil. V Kristovi porazil moc zlého a moci smrti. V Kristovi nám otvoril dvere novej budúcnosti presahujúcej hranice časnosti.

Nech aj tohtoročné veľkonočné sviatky, ktoré prežijeme za zatvorenými dverami našich domovov, budú pre nás osobným a bytostným stretnutím so živým Pánom, ktorému sa ani dnes nič nevymklo z rúk. Kiež by sme aj my mohli vyznať: Videli sme Pána – a takto otvorili dvere našich sŕdc pre nové a živé vzťahy. Svet sa zastavil, aby sme nanovo precitli k poznaniu, kde sme v živote zlyhali, ale zároveň aj poznali moc Božieho uzdravenia. Mnohé končiny sveta počas týchto týždňov zažívajú vzkriesenie k novému životu, obnovenie prírody, návrat života do nehostinného, ľudskou činnosťou zamoreného prostredia. Svet sa mocou vzkriesenia obnovuje k novému životu. Je k tomu potrebné len to, aby sme sa zastavili a prehodnotili svoj rebríček hodnôt. Kiež by sme to videli a prežili aj my v cirkvi, spoločnosti aj v celom svete, a aby vyznanie videli sme Pána, bolo cestou uzdravenia a otvorenia dverí v našich vzťahoch.

Prajeme Vám, aby ste aj počas tohtoročných sviatkov Veľkej noci mohli reálne zažiť skúsenosť biblických slov: A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám!

S prianím Božieho pokoja, ktorý prevyšuje každý rozum, ten nech chráni Vaše srdcia a Vaše mysle, aby ste naplnení pokojom Vzkrieseného, stali sa pokojom pre dnešný nepokojný svet.

Peter Mihoč                                  Ivan Eľko                                                     Ján Hroboň
biskup VD ECAV                         generálny biskup ECAV                            biskup ZD ECAV

Drahí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi, milé cirkevné zbory!

Príjmite od nás úprimné bratské pozdravy pri tohtoročnej Pamiatke reformácie. 31. október, výročie Lutherovho zverejnenia 95. téz proti zneužívaniu odpustkovej praxe, je navonok možno nenápadným, no sviatočným dňom pre každého úprimne veriaceho evanjelika. Hovorí mu, že cirkev, ktorej je členom, nevznikla z nejakého ľudského rozmaru, špekulácie, náhody, či dokonca omylu, ale zrodila sa z radikálneho poukázania na tri kľúčové skúsenosti viery, ktoré v každej generácii kresťanov majú absolútnu platnosť, ale rovnako sú v každej generácii kresťanov prekrývané hriechom pýchy, sebavedomia, či povrchnosti. 31. október sa zrodil zo skúsenosti, že najrozhodujúcejším pre záchranu človeka je Ježišovo dielo spásy. Zo skúsenosti, že človek je na toto dielo úplne odkázaný. A zo skúsenosti, že človek nemôže Ježišovo dielo nahradiť ničím vlastným, nech by to malo punc akejkoľvek náboženskej, alebo morálnej kvality. Takto Pamiatke reformácie rozumieme, pre toto je nám vzácna a v tomto duchu si jej odkaz chceme sprítomňovať aj dnes. Drahí naši, bratia a sestry, prežívajme radosť, chválu a vďaku, ale majme tiež otvorené uši, slobodné srdcia a citlivé svedomie, aby nám neuniklo nič podstatné z toho, čo bolo podstatné pre Luthera a otcov reformácie, pre mučeníkov a obrancov luteránskej pravovernosti v našich dejinách, či pre tých, ktorí nás vychovali v evanjelickej viere a boli nám príkladom!

Zaostrujeme svoj pohľad však aj bližšie, aby sme uvideli niečo konkrétne v životnom príbehu nášho reformátora a evanjelického hnutia, čo by bolo pre nás konkrétnym povzbudením na našej ďalšej osobnej i spoločnej ceste. Najdôležitejšou udalosťou práve spred 500 rokov, z leta 1519, bolo konanie Lipskej dišputy, intelektuálneho a slovného súboja medzi rímskokatolíckym učencom Johannom Eckom a profesormi wittenberskej univerzity, predovšetkým Martinom Lutherom. Luther  s Eckom diskutoval o otázke primátu pápeža, jeho právomocí a zdrojoch pravej jednoty cirkvi. Práve v Lipsku získal  povesť nového Husa, ktorého treba umlčať. Jedna vec však bola na Lutherovom počínaní si počas dišputy zrejmá a z jeho strany programová: neustále sa odvolával k autorite Písma Svätého. Tento jeho probiblický postoj potom vyvrcholil v roku 1521,  keď pred wormským snemom odmietol odvolať svoje učenie, postavené na Písme. Toto bolo impulzom pre vznik evanjelických spoločenstiev v Sasku, v Nemecku, ale aj na území Slovenska.

Sestry a bratia, toto viďme, a nech je práve táto časť Lutherovho zápasu takým istým mocným impulzom pre nás dnes, po 500 rokoch: jednoznačné spoľahnutie sa na pravdu, význam, dosah a autoritu Božieho Slova! Zaužívali sme si menovať sa „cirkvou Božieho Slova“. Nech toto pomenovanie nie je iba frázou bez skutočného obsahu.  Ako biskupi vás povzbudzujeme a povzbudzujte sa i vy navzájom k štúdiu Božieho Slova v našich cirkevnozborových spoločenstvách. Poctivo Božie Slovo vykladajme, ochotne z neho čerpajme a prakticky ho žime! Otvárajme Bibliu v našich rodinách.  Rodičia, veďte svoje deti k láske a k bázni voči Božiemu Slovu. Starší, buďme sprievodcami Božím Slovom mladším. Každý osobne si dajme predsavzatie, že Božie Slovo urobíme viditeľnejším a autoritatívnejším sprievodcom našim vlastným životom a rešpektovanejším smerovníkom na každodenných životných križovatkách. Povzbudzuje nás k tomu samotné Božie Slovo z 2. Timoteovi 3, 15 – 17: „… od detstva poznáš sväté Písma, ktoré ťa môžu urobiť múdrym na spasenie vierou v Krista Ježiša. Každé písmo, vdýchnuté od Boha, je aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý a spôsobný na všetko dobré.“

Požehnanú Pamiatku reformácie 2019, a požehnaný život s Božím Slovom a pod mocou Božieho Slova vám v bratskej láske želajú,

Ján Hroboň                                          Ivan Eľko                                            Slavomír Sabol
biskup ZD ECAV                               gen. biskup ECAV                                  biskup VD ECAV

Bratislava, Pamiatka reformácie 2019

Milé sestry a milí bratia! Srdečne vás pozdravujeme v tieto Svätodušné sviatky Božím slovom zo Sk 4, 32-33: „A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho, čo mal, nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné. Apoštolovia však veľmi mocne vydávali svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša a veľká milosť spočinula na nich na všetkých.“

Duch Svätý zjednocuje. Dáva jednotu v rozmanitosti, porozumenie v rozdielnosti, blízkosť napriek vzdialenosti.
O jednote, vzácnej a neobyčajne hlbokej vypovedá prečítané Božie slovo a charakterizuje spoločenstvo prvých kresťanov v Jeruzaleme: „boli jedno srdce a jedna duša“. V situácii bezprostredne po zoslaní Ducha Svätého vnímame vnútorne tak stmelené spoločenstvo, že dokonca aj majetok dávajú do spoločného. Čítame ďalej vo veršoch 34 a 35: „medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich, a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám a každému nadelili, koľko potreboval“. Aká to musela byť dôvera, aké zodpovedné jednanie, čestnosť, charakternosť, keď to, na čom si toľko zakladáme, na našich majetkoch, oni dokázali venovať do spoločného a spravodlivo rozdeliť. To vyzerá ako utópia. Bola to však realita konania Božieho Ducha. Takto im otváral oči pre to, čo je dôležité, pre správne nastavenie hodnôt a oni vedeli, že dostali ďaleko, ďaleko viac ako majú a môžu dať. Plnosť Ducha.
Ako veľmi potrebujeme oživujúce a zjednocujúce konanie Božieho Ducha aj dnes v našej cirkvi. Tam, kde sú spory a rozdelenie, nemôže byť Boží Duch. Rozdelená cirkev pustne, rozdvojený dom padá. To, čo má byť Ducha plné sa mení na bezduché. Veď prečo inak by sme čelili úpadku členstva, prečo pribúda zborov, ktoré sú de facto mŕtve, prečo naše spoločenstvá starnú a práca s mládežou je najproblémovejšou časťou našej služby? Demografický vývoj a dedičstvo minulosti sú síce realitou, ktorá sa podpisuje na tejto situácii, ale treba vidieť aj to, že v tom istom prostredí, v tých istých podmienkach sú kresťanské cirkvi, ktoré rastú. Naša cirkev má úžasný historický príbeh, mnoho horlivých a oduševnených pracovníkov aj dnes, nikdy nemala lepšie podmienky na svoje fungovanie, čo sa týka slobody, možností pre rôzne aktivity a programy, školstvo, diakoniu. Vnímame však, že potrebujeme nové impulzy, novú iniciatívu viery, nové zapálenie pre Božie dielo, a to dáva Boží Duch.
Chceli by sme vás všetkých pozvať: Spájajme sily. Dávajme to, čo máme dobré a cenné do spoločného. Nehľadajme čo nás rozdeľuje, ale to, čo nás spája. Veď predsa toho je oveľa viac. Nebojujme proti sebe, ale za spoločnú vec, za Kristovu cirkev, za našu ECAV, naše zbory, aj jednotlivcov.
Prosme o konanie Božieho Ducha. „Veď Syn človeka prišiel, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo“. Lk 19, 10 „Vanutím Božieho Ducha sa zo suchých kostí stali živé bytosti“. Ez 37. Boží Duch nás privedie cez pokánie k novému životu.
Keď sa na prvé Letnice pod mocným vplyvom Ducha Svätého obracali ľudia k Bohu, pýtali sa aj ostatní: „Čo máme robiť“? Apoštol Peter im povedal: „Kajajte sa! A nech sa dá každý pokrstiť v meno Ježiša Krista, na odpustenie hriechov. A prijmete dar Ducha Svätého“. Sk 2,38 Aké jednoduché a aké náročné zároveň.
Preto prosme s o to väčšou vrúcnosťou a vytrvalosťou: Príď Duchu svätý! Obživ nás. Naplň nás svojimi darmi. Spoj nás ku vzájomnej jednote. Daj silu a odvahu k pokániu a daruj nový život. Amen

Mgr. Ivan Eľko, generálny biskup
Mgr. Ján Hroboň, biskup ZD
Mgr. Slavomír Sabol, biskup VD

Pastiersky list Zboru biskupov ECAV na Slovensku, prvá slávnosť veľkonočná 2019

Milí bratia a sestry! Slávime Veľkonočné sviatky. Oslavovať nejakú udalosť znamená nanovo si sprítomniť skutočnosť, ktorá sa stala, vyzdvihnúť jej dôležitosť, aktualizovať jej posolstvo vo svojom živote. Čítanie pašií nás prenáša cez horizont času, aby sme sa stali účastníkmi Ježišovho pašiového príbehu.
Aj veľkonočné jedlá symbolicky vyjadrujú, že obeť Ježiša Krista – Baránka Božieho, je dielom zmierenia s Bohom aj pre nás. Veľkonočné posolstvo nám nanovo pripomína zvesť „vskutku vstal Pán“(L 24,34) a volá nás nanovo vyznať „Pán môj a Boh môj“(J 20,28). V slávení Veľkonočných sviatkov si kladieme otázku: Čo znamená aktualizovať skutočnosť, že vzkriesený Ježiš žije v našich životoch?
Ježišov pašiový príbeh hovorí, že človek sa môže považovať za Ježišovho učeníka, patriť do spoločenstva Jeho nasledovníkov, a predsa nemusí rozumieť dielu Kristovmu a svojmu poslaniu v ňom. Môže egoisticky s matkou bratov Zebedeových túžiť po dobrom postavení v spoločenstve zabúdajúc, že poslaním kresťana je služba a jeho veľkosť sa meria veľkosťou jeho služby (Mt 20,20-21). Podobne aj my, často máme plné ústa služby, ale bez určitého postavenia v cirkvi sa nám slúžiť nechce.
V zmysle Petrových slov „Ak sa všetci pohoršia na Tebe, ja sa nikdy nepohorším“(Mt 26,33) dokáže aj dnešný človek pyšne veriacich kastovať na prvotriednych a druhotriednych kresťanov. Nechápe, že poslaním veriaceho nie je kastovanie a súd nad spolubratmi, ale ich utvrdzovanie vo viere (L 22,32). Môže ako Peter pravoverne vyznávať „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“(Mt 16,16), ale cesta obete je mu ďaleká, „lebo nemyslí na veci Božie ale ľudské“(Mt 16,22-23). Nechápe, že Krista a Jeho pravdu nemožno ubrániť mečom zraňujúc iných, lebo je to cesta záhuby a popretia Jeho poslania (J 18,10-11).
Aj my sa dokážeme sa hrať na pravoverných luteránov a niektorých spoluveriacich považovať za druhotriednych evanjelikov. Máme ústa plné vyznania, ako je nám dôležitý Kristus, Augsburgské vyznanie, naši evanjelickí svedkovia viery v minulosti, len ísť cestou pokory a obete sa nám nechce, lebo zabúdame myslieť na veci Božie. Zraňujeme sa mečom ohovárania tvrdiac, že „nezametáme pravdu pod koberec“, a pritom vírením prachu sami sa dusíme v špine a popierame poslanie dané nám Kristom.
Človek dokáže prepadnúť skepse a pochybnostiam ako Tomáš, opúšťa spoločenstvo veriacich a rozumom chce obsiahnuť Božie transcendentné konanie, alebo ako Emauzskí učeníci – nerozumie Písmu, a ide si svojou cestou. (J 20,24-31, L24, 13-15). Niektorí členovia nepraktizujú svoju vieru, opúšťajú zhromaždenie cirkvi, lebo nerozumejú Písmu a nerozumejú ani poslaniu cirkvi. Iní namiesto autentického kresťanstva pestujú skôr „kultúrprotestantizmus“, lebo ich oslovuje evanjelická národná a kultúrna minulosť, ale hrdí na svoj intelekt spochybňujú všetko nadprirodzené, čo je obsahom kresťanskej viery.
Avšak veľkonočné posolstvo hovorí, že všetka táto ľudská bieda sa môže meniť, ak do nej vstúpi vzkriesený Kristus. On vniesol do sŕdc ustráchaných učeníkov pokoj. Z bojkov, skeptikov a pochybovačov sa stali svedkovia a vyznávači Vzkrieseného. Nejasná budúcnosť malého spoločenstva nasledovníkov sa zmenila na rastúce spoločenstvo kresťanskej cirkvi. Aktualizovať odkaz Veľkej noci pre nás dnes, znamená predovšetkým brať zvesť o Vzkriesenom vážne. Ak Ho vnímame ako živého, potom budeme čítať Písmo, lebo v ňom je Jeho slovo. Budeme rozumieť Jeho odkazu, a preto nebudeme opúšťať Jeho cirkev. Cesta obetí pre Božie veci nám nebude neschodná. Jeho láska k nám bude motívom pre našu vzájomnú lásku a šírenie pokoja. Živý Pán nech v nás budí živú vieru a živé spoločenstvo veriacich.

Prajeme Vám požehnané Veľkonočné sviatky a pozývame Vás žiť ich odkaz vo svojich životoch.

Mgr. Ján Hroboň, biskup ZD
Mgr. Ivan Eľko, generálny biskup
Mgr. Slavomír Sabol, biskup VD
Predsedníctvo ECAV | 17.4.2019

EVANJELICKÉ NOVINY 1 – PDF http://ecav.sk/files/user/evanjelicke_noviny_2019-1.pdf

V sobotu 2. 3. 2019 sme vo Zvolene prežili duchovne silnú a krásnu slávnosť inštalácie.

Účasť bola mohutná. Prišlo množstvo domácich i zahraničných hostí, vyše sto našich bratov a sestier v oltárnej službe aj z iných cirkví, či predstaviteľov štátnej správy a samosprávy.
Kostol bol preplnený a i pred ním stál ešte zástup veriacich návštevníkov.
Diabol sa postaral, aby túto slávnosť zatemnil a pokúsil sa obrať nás o spoločnú radosť, ktorú sme chceli prežiť.

V utorok pred inštaláciou brat biskup ZD dostal anonym, v ktorom sa pisateľ vyhrážal vybuchnutím nástražného systému v kostole počas slávnosti. Následne na druhý deň dostalo podobný list aj Obvodné oddelenie policajného zboru vo Zvolene.
Nakoľko polícia vyhodnotila hrozbu ako vážnu a nebezpečnú, začalo sa urgentné vyšetrovanie, ktoré už prinieslo konkrétne výsledky.
Stáli sme pred veľkou a ťažkou dilemou, či slávnosť inštalácie zrušíme, alebo uskutočníme aj napriek určitému riziku. Odhodlali sme sa pokračovať podľa pôvodných plánov. Už nebol čas, aby sme o zmene dokázali informovať všetkých prihlásených. Viacerí boli na ceste, najmä zo vzdialeného zahraničia, ale hlavne sme verili, že Pán Boh sa o svoje dielo postará a ochráni ho.

Polícia s mestom nám zabezpečili maximálnu súčinnosť a podporu. Bolo však potrebné prijať a rešpektovať mimoriadne bezpečnostné opatrenia – zvýšený počet usporiadateľov, kontrolu pri vstupe do kostola, povolenie vstupu len pre prihlásených, ponechanie voľných únikových ciest v kostole v prípade ohrozenia, preto sa po naplnení kapacity na sedenie nemohli už púšťať ďalší účastníci. Toto opatrenie vyvolalo nevôľu a sklamanie mnohých, ktorým vstup do kostola nebol umožnený. Pokiaľ by sme nerešpektovali prísne inštrukcie polície, hrozilo zrušenie celej slávnosti.

Vzniknutá situácia nás veľmi mrzí a hlboko sa ospravedlňujeme všetkým, ktorých sa tieto opatrenia nepríjemne dotkli. Vzhľadom na časový stres už nebolo v našich silách spraviť viac pre bezpečnosť zúčastnených.

Jasnou indíciou, že išlo primárne o prekazenie slávnosti inštalácie je fakt, že anonym bol doručený tesne pred slávnosťou aj na Obvodné oddelenie polície, ktorá mohla podujatie zakázať.
Vďaka Bohu, že zobral celú slávnosť pod svoju ochranu, a tak sme nezaregistrovali ani náznak nejakej hrozby, alebo provokácie.
Žiaľ, až takto ďaleko dospela nenávistná, urážajúca a hrubo demagogická kampaň odporcov legitímne zvoleného vedenia ECAV a ZD. Vyhrážanie sa vlastným, ktorí prišli na slávnosť inštalácie a tiež, že v prípade zaistenia pisateľa anonymného listu to bude mať vážne trestoprávne dôsledky.

Ako vedenie ECAV a ZD nás nesmierne potešila a povzbudila veľká podpora a povzbudenie, ktoré sme mohli vnímať a prijímať počas slávnosti inštalácie.
Útoky, ktorým musíme čeliť, či už v podobe anonymov, alebo aj od konrétnych jednotlivcov, zborov, od členov Asociácie slobodných zborov, ale rovnako aj z Evanjelického posla spod Tatier, sa stupňujú a majú až démonský charakter. „Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach.“ Ef 6, 12

Kauzy v našej cirkvi, ktoré traumatizujú celú evanjelickú verejnosť, rozhodne nechceme zametať pod koberec a trváme na ich dôslednom prešetrení a objasnení. Nemôžu však byť našou prvou ani najdôležitejšou témou. Rovnako ňou nie je ani Tranoscius, EPST, Asociácia slobodných zborov či Reformata. Toto sú problémy, ktorých hysterické pertraktovanie len zastiera ten hlavný problém, že naša cirkev dlhodobo upadá. Veď máme cirkevné zbory, ktoré sú už de facto mŕtve, hynieme na formalizmus a sme stále viac ľahostajní voči tomu, čo tvorí základ našej identity – Božiemu slovu.
Vrátiť našu cirkev k živej viere, autentickému svedeckému kresťanstvu, k túžbe po Božom slove, po neformalistickej zbožnosti, to sú hlavné úlohy nás ako vedenia ECAV, ale samozrejme aj všetkých veriacich, ktorým na našej cirkvi záleží. Ostatné problémy nesmú zastierať tento hlavný cieľ.
Ak sa vrátime k Bohu v úprimnej a živej viere, ak sa vrátime k Božiemu slovu, vrátime sa k pravde a ozajstnému pokániu, a tak aj k láskavým vzťahom medzi sebou, príde obnovenie dôvery, uzdravenie a otvoria sa nové možnosti k napredovaniu našej cirkvi.

Preto vyzývame k modlitbám a pôstu. Teraz je na to najvhodnejší čas, keď vstupujeme do pôstneho obdobia.
Využime ho na vrúcne a vytrvalé modlitby, pôst a takú sebareflexiu, ktorá by viedla k úprimnému vyznávaniu hriechov a pokániu. Inak sa nepohneme ďalej v našej ťažko skúšanej evanjelickej cirkvi.
Vyprosujeme k tomu od Pána Boha múdrosť, odvahu viery a zmocnenie Duchom Svätým.

Vaši v Pánu oddaní

Ján Hroboň, Renáta Vinczeová                                             Ivan Eľko, Ján Brozman

Slavomír Sabol, Ľubomír Pankuch

Drahí bratia a sestry, vážené cirkevné zbory Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku,

naša Cirkevná ústava hovorí, že Zbor biskupov „bdie nad jednotou cirkvi a ochraňuje ju“. S bolesťou konštatujeme, že jednota našich cirkevných  zborov je vážne ohrozená. V týchto dňoch, keď sa v rámci ekumenického Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov schádzame, aby  sme prispeli k budovaniu porozumenia medzi cirkvami, bolo zaregistrované občianske združenie Asociácia slobodných kresťanských zborov  ECAV na Slove nsku. Anonymná webová stránka volbyecav.sk zároveň zverejnila rovnako anonymné Vyhlásenie iniciátorov a zástupcov  signatárov podpisovej akcie za nové voľby z 8. dec. 2018. To všetko s mediálnou podporou Evanjelického posla. Aký hrozný paradox, keď tí, ktorí boli, či sú vodcami ekumenického hnutia na Slovensku, sú zároveň podporovateľmi delenia svojej vlastnej cirkvi!

Slovo „delenie“ sa môže zdať prehnané. Avšak veľké veci vždy vznikajú z malých. Aj na bratskom Sliezsku si svojho času mysleli, že slovo „delenie“ je prehnané, ale dve  evanjelické cirkvi sú tam realitou bezmála tri desaťročia.

Zaregistrovanie spolku, ktorý združuje fyzické osoby, by nemalo byť dôvodom na  zásadné znepokojenie. Tu však konkrétne menovateľní ľudia prekročili neprekročiteľnú hranicu: do spolku volajú celé cirkevné zbory! Chcú ich združiť na princípe odmietnutia legitímneho vedenia cirkvi a domáhajú sa opakovania volieb. Používajú Pavlov koncept slobody od zákona a hovoria o slobode od strachu z represií, od mamony, manipulácie, hoc nové vedenie ešte neurobilo ani jedno zásadné rozhodnutie. Šíria strach z toho, aké strašné defekty bude mať onedlho naša cirkev. Keby to nebolo také smutné, bolo by to smiešne …

Pripomíname celej cirkvi, že  nedávne voľby sa riadili tými istými predpismi, ktorými sa riadia voľby v našej cirkvi už 28 rokov . Cirkevné súdy konštatovali platnosť ich  výsledkov . V minulosti na úrovni zborov, seniorátov, dištriktov a generálnej cirkvi procesom kandidácie neprešlo množstvo osôb. Pripomeňme Pavla Uhorskaia, či Daniela Veselého. V roku 2006 na voľby gen. biskupa nebol o jeden hlas kandidovaný Ondrej Prostredník, jediným  kandidátom sa stal Miloš Klátik. V roku 2012 na voľby generálneho dozorcu nebol kandidovaný Michal Rašo, zostali dvaja kandidáti, Imrich  Lukáč a Ján Brozman. V roku 2016 na voľby dištriktuálneho dozorcu nebol o jeden hlas kandidovaný Bohuslav Beňuch, jediným kandidátom sa  stal Slavomír Hanuska. Kladieme zásadnú otázku, ktorá nikdy nemala verejne zaznieť, pretože je krajne nepohodlná: Kde boli vtedy údajné  tisíce terajších žiadateľov nových volieb a nadšencov pre Asociáciu ? Nezachytili sme od nich jeden jediný protestný hlas! Kde boli vtedy nebojácne investigatívne noviny Evanjelický posol ? Prečo nevychádzali začiernené stránky a nepísalo sa o tom, že hŕstka vyvolených zobrala  šancu cirkvi rozhodnúť? Odpoveď je jednoduchá: Iniciátori rozdelenia cirkvi i Evanjelický posol konajú vtedy, keď sa jedná o ich vlastných ľudí. Keď ide o iných, alibisticky mlčia. Tento fakt doslova bije do očí. Úplne spochybňuje všetko to vznešené, čo sa o nových a spravodlivých voľbách  a Asociácii píše a proklamuje a čomu niektorí ľudia uverili. Žiaľ, uverili ilúzii.

Bratia a sestry, vážené cirkevné zbory, vyzývame vás, aby ste rozoznali, že za celým týmto otrasným pokusom rozdeliť našu cirkev, na ktorý sú používané i biblické myšlienky a demokratické heslá, stojí  obyčajná urazenosť niekoľkých ľudí, ktorí dvojtretinovou väčšinou hlasov legitímnych orgánov neboli kandidovaní do volieb. Problém je tu s vlastným „ja “. Už toľkokrát sme sa presvedčili, že toto je ten najvýbušnejší materiál. Pripomíname celý Pavlov výrok z listu ap. Pavla Galatským  5, 13: „Vy ste k slobode povolaní, bratia. Len aby vám sloboda nebola zámienkou povoľovať telu, ale v láske slúžte si vospolok“. Sloboda má  jedinú hranicu: Naše „ja“, označené pojmom „telo“, si nesmie začať namýšľať, že má právo nejednať v láske a  nebudovať jednotu.

Náš  predchodca v úrade, v blahej pamäti biskup Rudolf Koštiaľ povedal : „Evanjelická cirkev raz vymrie na o hľaduplnosť“. Jeho slová už dávno  neboli tak aktuálne, ako práve dnes. My, súčasní biskupi, chceme zápasiť za jednotu cirkvi s láskou, ale bez akejkoľvek ohľaduplnosti voči tým,  ktorým je jednota ľahostajná.

Drahí bratia a sestry, vážené cirkevné zbory, namiesto nezmyselného delenia, ktoré nebude mať víťazov, iba porazených, Vás pozývame
k vernému životu a k neúnavnej službe, ktorá prospieva spoločenstvu cirkvi a buduje jeho jednotu. Práce je veľmi  veľa. Zlý vie, čo má robiť, aby na pozitívne a tvorivé veci bolo čo najmenej času, síl a ochoty – napríklad začať cirkev deliť. Nedávajme tomuto  medzi nami miesto! Zostaňme jednotní.

Vaši v Pánovi,

Ján Hroboň                                                              Ivan Eľko                                                            Slavomír Sabol

biskup ZD ECAV                                                     generálny biskup ECAV                                   biskup VD ECAV