Rodina a rozvod
Tento rok je v našej cirkvi vyhlásený za Rok rodiny. Je mnoho výročí, ktoré si pripomíname a sú diela, myšlienky a vyznania, za ktoré sme vďační, ale je dobré, že sa nám do pozornosti, takpovediac pred oči, dostala i rodina. Rodina, ktorá je tak veľkým darom a požehnaním od Boha a ktorú tak často berieme ako samozrejmosť. A rodina stojí na manželskom páre, ktorý Boh požehnal. Manželstvá sú krehké, vyžadujú si starostlivosť. Inak sa môžu veľmi rýchlo rozbiť, ako vzácny porcelán.
Každé manželstvo z času na čas prechádza náročným obdobím, kedy manželka, manžel -možno obaja- zvažujú, či vôbec mali do manželstva vstúpiť a či existuje cesta von. V našich zemepisných šírkach sa za posledné roky stalo rozlúčenie manželstva, rozvod, akceptovaným riešením. Na základe Biblie nám ale znie v ušiach, že to asi nebude Božia vôľa, zároveň však životné skúsenosti učia, že na rozvod nie je univerzálna odpoveď. Poďme spolu nazrieť do Božieho slova a myšlienok Martina Luthera, aby náš postoj k rozvodu mal jednotný základ.
Rozvod v Biblii
Biblia sa téme rozvodu nevyhýba. Zo slov napríklad Malachiáša 2,16a: „Lebo nenávidím rozvod, hovorí Hospodin, Boh Izraela.” cítiť, že rozvod bol súčasťou života Božieho ľudu, aj keď neželanou. V Starej zmluve vyriekol zákony na ochranu rozvedených, zvlášť žien (Deuteronómium 24, 1-4). Tento text sa ale stal veľmi diskutovaným. Odraz starozmluvného zákona nachádzame v Ježišovej interpretácii. Rozprava o rozvode, resp. prepustení manželky, bola jednou z tých pálčivých tém, kedy chceli zákonníci Pána Ježiša dostať do úzkych, doslova nachytať. Na ich otázku, kedy smie muž prepustiť ženu, totižto sami nemali odpoveď a jednoznačný výklad. Už desaťročia pred Ježišovým príchodom totiž existovali debaty o tom, kedy je muž, na základe zákona práve v knihe Deuteronamium, oprávnený rozviesť sa so svojou ženou. Mišna zachytáva názory učencov Hillela, Šammaja a neskôr Akivu. Spor sa venoval výrazu ervat davar, čo v preklade znamená „hanebnosť, necudnosť“, doslova „nahá vec“.
- Učeníci Šammaja hovoria: „Muž sa nemôže rozviesť so svojou ženou, ak nenašiel na nej nič nečisté, ako je napísané: ‚lebo našiel na nej niečo hanebné (ervat davar)’“ (Dt 24,1).
- Učeníci Hillela hovoria: „Aj ak mu len zle navarila, pretože je napísané ervat davar.“
- Rabbi Akiva vykladal: „Aj ak našiel krajšiu ženu ako je tá jeho, lebo je napísané: ‚Ak už nenachádza priazeň v jeho očiach.’“ (Mišna Gittin 9:10)
Šammajim ho bral doslovne. Talmud uvádza prípady, ktoré podľa Šammaja umožňovali rozvod: ak muž videl svoju ženu s odkrytými vlasmi na ulici, s holými rukami pri práci alebo ako sa kúpe pred inými mužmi (BT Gittin 90a-b).
Ježiš sa v odpovedi priklonil k Šammajovi. V Evanjeliu podľa Marka to nie je výslovne uvedené, ale v Mt 19, 9 dovolil rozvod pri smilstve – presne v súlade so Šammajovým výkladom. V Markovi však Ježiš nad rozvodom len smúti. Tvrdé srdce si vynútilo jeho legalizáciu – ale nikdy to nebolo Božím zámerom. Ježišovo vyjadrenie nemá za cieľ odsúdiť, ale ukázať, ako vyzerá plnosť života v nebeskom kráľovstve. A utrpenie, odvrhnutie a zatvrdilé srdce do neho nepatrí.
To, na čo Ježiš odpovedá, nie je teda určenie dôvodu, kedy je prepustenie zákonné a správne. Obracia celú otázku a zdôrazňuje, že celý zámer je nesprávny, že srdce je tvrdé a neposudzuje spravodlivo, lebo Božím zámerom bolo niečo úplne iné- spojiť muža a ženu v Božom mene. V Markovi štyrikrát zdôrazňuje jazyk „spojenia“: „Preto muž opustí otca i matku a pripojí sa k svojej žene a budú dvaja jedno telo.“ (Mk 10,7–9)
Chcem sa rozviesť, lebo chcem niekoho lepšieho
Ak však farizeji nechceli len teologickú debatu, ale chceli Ježiša chytiť do pasce, prichádza na scénu druhá interpretácia. V tejto verzii sa Ježiš ocitá v oblasti Herodesa Antipasa – toho, ktorý nechal Jána Krstiteľa popraviť za to, že kritizoval jeho rozvod a nové manželstvo.
Farizeji teda možno chceli, aby Ježiš povedal to isté ako Ján – aby tiež kritizoval Heroda. Na verejnosti Ježiš hovorí mierne, hovorí o jednote a zázraku spojenia, ale v súkromí (Mk 10:10) je priamejší: „Kto prepustí svoju ženu a vezme si inú, cudzoloží proti nej. A ak žena opustí muža a vezme si iného, cudzoloží.“
Ale Ježiš tvrdí: ak sa rozvádzaš len preto, aby si si vzal niekoho iného, je to cudzoložstvo – bez ohľadu na prepúšťací papier. To bolo revolučné – lebo v tej dobe muži mohli mať viac žien, ale len žena mohla cudzoložiť. Ježiš však hovorí, že aj muž, ktorý opustí manželku pre inú, cudzoloží – a to proti nej. Týmto Ježiš zavádza zásadnú rovnosť medzi pohlaviami.
Hoci ženy v tej dobe mali menšie právomoci, Talmud uvádza prípady, kedy súdy nariadili rozvod v prospech ženy – napríklad ak muž páchol alebo mal nechutnú prácu (BT Ketubot 77a). Rabbi Meir tvrdil, že aj keď o tom žena vedela vopred, môže si to rozmyslieť a požiadať o rozvod.
Herodias sa však nerozviedla podľa židovského práva. Použila rímsky súd. Ako píše Jozef Flavius: „Herodias sama porušila zákon našej krajiny a rozviedla sa s mužom, ktorý bol ešte nažive.“ A práve na ňu a na Herodesa by Ježišovo súkromné učenie o cudzoložstve dopadlo najtvrdšie.
Aj jasne formulované slová môžu mať viacero interpretácií. Ježišova výzva na „jedno telo“ nie je snahou ublížiť tým, ktorí prešli bolestným rozvodom, ale ukázaním ideálu pre tých, ktorí žijú v manželstve alebo sa naň pripravujú. Ježiš rozhodne neschvaľuje rozvody len preto, aby si niekto vzal „lepšieho partnera“, resp. opustil partnera len preto, že sa mu už „nepáči“.
Aj kresťanské manželstvá môžu zažiť bolestivé hriešne tragédie, kedy prichádza psychická manipulácia, týranie a strach o vlastný život. Rozvod však musí byť vždy vnímaný ako smutná výnimka, nikdy ako reálna možnosť pre pár, ktorý chce žiť podľa Božej vôle v zmysle: skúsime, ak sa nám to nebude páčiť, tak sa rozvedieme.
Namiesto hľadania výnimiek a diskutovania o tom, kedy je rozvod prípustný, by múdrejším a osožnejším prístupom bolo zdôrazniť, že Božou vôľou je, aby každé manželstvo trvalo celý život. Namiesto hľadania dôvodov, ako z manželstva odísť, by si kresťanskí manželia mali zobrať Ježišove slová k srdcu, rozhodnúť sa nikdy nezlomiť svoj sľub pred Bohom a zamerať všetko úsilie na budovanie manželstva. S týmto rozhodnutím sa majú na manželstvo pripravovať a oba s takýmto rozhodnutím doň vstupovať. V opačnom prípade si treba opakovať Pavlove slová, že lepšie je ostať človeku bez manželstva.
Martin Luther a rozluka manželstva
Luther začína o manželstve a rozvode písať v roku 1519, keď o manželstve hovorí ako uzavretom pre lásku a spoločenstvo, ako aj splodiť potomstvo. O rok neskôr káže, že manželstvo je pre život lepším rozhodnutím ako celibát. V rozprave Babylonské zajatie cirkvi už nepopisuje manželstvo ako „nemocnicu pre nevyliečiteľných“, ale ako božský spôsob života. Povzbudzoval k manželstvu: „Mojím odporúčaním je, ponechať každému slobodu oženiť sa alebo sa neoženiť.“ Keď sa oženil vyhlásil, že manželstvo je rovnako dôležitá inštitúcia ako cirkev či štát. Spočiatku nebol ochotný akceptovať rozvod, ale v roku 1522 to prehodnotil a vyhlásil, že o ňom Písmo hovorí ako o možnosti, síce neželanej, a to z dôvodu cudzoložstva alebo opustenia.
Luther nikdy nebol zástancom rozvodu, ale prišiel k názoru, že je lepšie ho akceptovať a to z rovnakého dôvodu, z akého bol proti nútenému celibátu. Páry, ktoré boli oddelené cirkvou, boli nútené zotrvať v celibáte. Luther zastával názor, že by mali mať možnosť uzavrieť nový sobáš. Bol toho názoru, že ak nie je možné manželstvo zachrániť, alebo obnoviť, je rozvod lepší, ako odlúčenie, lebo dovoľuje aby si rozvedení zobrali iných. V Babylonskom zajatí cirkvi hovorí o tom, že jediný dôvod na rozvod je cudzoložstvo a ani tým si nie je istý. Ale dodal: „Ak Kristus dovoľuje rozvod z dôvodu katastrofy v manželstve a núti aby nik nezostal neženatý a ak by nás Pavol radšej videl ženatých ako spálených, tak to iste vyzerá, že dovoľuje mužovi, aby si vzal inú ženu, namiesto tej, ktorá tam nie je.“
Vo svojej kázni z r 1522 („Stav manželský“), hovorí o cudzoložstve a o opustení ale aj o neplodnosti ako dôvodoch pre rozvod. Aj keď skôr hovorí o anulovaní manželstva, než by používal výraz „rozvod“, pretože manželstvo od začiatku nebolo správne a teda nenaplnilo svoje určenie, preto by malo byť anulované. Kresťanom rozvod neodporúčal, trval na prešetrení, hovoril, že by takéto prešetrenie malo byť verejné a preskúmané civilnou autoritou. A tiež prízvukoval, že ženy, rovnako ako muži, by mali mať možnosť požiadať o rozvod.
Ako dôvod pre rozvod manželstva uznal „dezerciu“. Dezercia znamená, keď jedna zo strán zabraňuje druhej, aby si plnila manželské povinnosti alebo z manželstva odišla, doslova dezertovala a neplní funkciu. Cituje 1 Kor 7, 4-5, že si manželia nemajú upierať svoje telá, lebo ich telá prináležia k manželskej povinnosti. Ak má byť mužovi dovolené, aby sa opäť oženil ak mu žena umrela, prečo by sa nemohol, ak sa mu ulúpila (ušla mu, nevydáva sa mu). (LW 45:32).
Manželstvo musí získať úctu, nie je to obchod s koňmi- vezmeš, predáš, vezmeš iného, odoženieš. Všetko na základe vypozorovanej praxe. Preto zastával nakoniec názor, že by malo byť vyňaté spod cirkvi a dané pod svetskú moc.
Luther veľmi prízvukoval zodpovednosť kresťana a riadenie života podľa viery. Ak verím, nemôžem predsa žiť svojvoľne, ako neveriaci. Preto i manželstvo má byť ustanovizňou, v ktorej si každý plní funkciu, ktorú na seba sľubom zobral. Ak tak nerobí, mala by byť možnosť, po prísnom preskúmaní, manželstvo rozlúčiť alebo anulovať. Tým, ktorí necítia výčitky, tým je potrebné prízvukovať zákon a trest Boží. Tým, ktorí majú utrápené svedomie, je potrebné zvestovať evanjelium, aby oľutovali ale z viery nabrali novú silu, inak skončia len v trápení a evanjelium prichádza s odpustením.
Michaela Ravasz Pogányová
by