Samo Bohdan Hroboň – 200. výročie narodenia

Samo Bohdan Hroboň
* 24. augusta 1820, Liptovská Sielnica
† 30. júla 1894, Liptovská Sielnica

Ó najsvätejší Duch Otca môjho,

Duch Syna Jeho, Duch dychu svojho.

Zavzdychaj vo mne nad rodom mojím,

Učiň si i mňa i rod môj svojím.

Zalkaj nad rodom Tebou krsteným,

Rodmi nevery vždy otročeným.

Až dokiaľ Pane, nečesť poroby mrzkej

Pred Tebou, niesť budú rody,

Ktoré dňom nocou k Tebe volajú,

Trisvätým menom Ťa vzývajú.

Zaplač Duch – Holub lásky stenaním,

Vyveď národy viery kajaním.

 

R 8, 35-39

Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč?    Ako je napísané: Pre Teba sme usmrcovaní celý deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.   Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze Toho, ktorý si nás zamiloval.   Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti,   ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.

Samo Bohdan Hroboň – Prometeus slovenskej poézie prikovaný ku tatranskej skale.
Apoštol lásky k Bohu a Jeho milosrdenstvu.
Milovaný?
Nenávidený?
Skôr nepochopený v domovine, medzi svojimi.
Básnik obdarovaný talentom, ale aj rozhľadený a vzdelaný, podnetný a originálny.
Služobník Božích zámerov a cieľov.
Idealista ideálov.
Učiteľ slova a ctiteľ slovenskej reči.
Rojko a blúznivec, podivín a vizionár.
No nadovšetko básnik zakliaty vo veršoch a ich obrazoch. Po celý život zápasiaci o uznanie a prijatie.
Osudom sa mu stala samota a choroba. Fyzická, i bôľ duše, či Boh vypočuje jeho modlitbu. A bola to modlitba k Nemu a národu. Za lásku a porozumenie, za rovnosť a bratstvo.
Žeravinou slova kriesil národ z letargického spánku a povznášal k orloletu. Zápasí o víťazstvo Ducha, ale i povznesenie národného spoločenstva. Vzlet k výšinám, prerod človeka a spoločnosti.
Na pozadí toho všetkého – otčina. Jej zelené háje, farebné kvietky, žblnkotajúce potôčiky, i riava a hromotresky, čo zlosynov zradných zachvacujú hrúzou.
A k tomu prísaha, že postaví i pomník Slávii, Tatrám, i národu. Pomník z Tatranskej žuly. Taký, čo by sa hviezd dotýkal.
Možno až k nebeskej bráne. Lebo za ňou je už len večnosť. A nekonečná láska.

Toľko z úvodu knihy  Samo Bohdan Hroboň – básnik viery a lásky všehrajemnej. Jej autor Edmund Hleba, literárny vedec, bol najlepším znalcom tohto štúrovského básnika.

Samo Bohdan Hroboň bol fenomén slovenskej poézie. Na jednej strane prinášal ako ten bájny Prométeus ľuďom oheň –  Ducha, na druhej akoby prikovaný o tatranskú žulu,  zosobnenie bolesti až zúfalstva. Vtedy prežíval ťažobu až depresiu, o ktorej hovorí: „Strašná je kliatba nad našou rodinou, idú tie pohromy na náš dom naozaj ako tie chmáry ponad tie Tatry a dodáva, kliatba tá je na celom národe našom.“

Naliehavo si uvedomoval, že po stáročia život Slovenského národa lemovali krivda a bezprávie a že je potrebné prebudenie národa.

A toto prebudenie spájal predovšetkým s hodnotami Ducha, kde na prvom mieste je láska, ako o tom píše apoštol v liste Galatským kresťanom: Ovocie Ducha je láska.

O tejto láske je aj Božie slovo z R 8, stať sa začína slovami:“ Kto nás odlúči od lásky Kristovej?“ Toto zvolanie predchádza hlboký bytostný zápas, podobný, akým prechádzal aj Samo Bohdan Hroboň, vedomý si svojej hriešnosti, toho, že nedokáže žiť tak, ako Boh chce, sužuje sa až sebazničujúcim trýznením.

Napríklad Bratom slavianským píše:

„Chcel som byť spevcom a s vami junákom,
a toť som z Boha i z viny žobrákom
Chcel som byť veštcom a Božím víťazom
a toť som prosiak prabožským rozkazom,“

aby vzápätí o to jasnejšie uchopil  – Boh je láska, On je milosrdný a milostivý, odpúšťa môj hriech. Schopnosť žiť tak ako On chce nie je zo mňa, ale dal mi svojho Ducha, ktorý ma k tomu uschopňuje. Ducha, ktorý nás uisťuje, že mu patríme, že sme jeho deti.
Samo Bohdan Hroboň používal pre vyjadrenie Božieho mena  metaforické novotvary ako: Praboh, Trislav, Bohobyst, Trojmírovič. Pozoruhodné pomenovanie je –  Snamiel. Je to v podstate hebrejské meno Emanuel  – Boh s nami, nechal mu  hebrejskú koncovku El, čo znamená Boh a pridal slovenské s nami. Snamiel.
Pre svoju rozporuplnosť, nezrozumiteľnosť, čudáctvo bol súčasníkmi skôr odmietaný ako prijímaný. Útechu nachádzal na svojom Dieli a Grúni, kde v lete pobýval na salašoch a inšpiroval sa  nádhernou tatranskou prírodou. Nemal šťastie v láske, odmietla ho jeho životná láska Bohumila Rajská a aj dve dievčatá z Liptovskej Sielnice Mária Števlíková a Zuzka Šulcová. Od tej poslednej žiadal, aby pokiaľ opätuje jeho city a chcela by ho milovať celým srdcom na večnosť, na znamenie že pristáva, aby mu na pamiatku napísala pieseň: Sadla muška na konárik. Nie div, že pri takomto dokazovaní citov zostal nakoniec sám. Nakoniec aj sám hovoril, krajšie je túžiť, ako mať.
Po materiálnej stránke len živoril, v lete dostal niečo od bačov a ľudí z dediny, v zime býval so svojím bratom Ľudovítom na sielnickej fare. Z toho čo písal, nemal fakticky takmer žiaden honorár. Zomrel opustený, sám, vo veku 74 rokov, doopatrovala ho jedna dobrá duša z dediny.
V podstate bezdomovec, neuznaný básnik, čudák.
Dnes je považovaný literárnymi vedcami za jedného z najvýraznejších a  najlepších slovenských básnikov, po takmer 150 rokoch.
Ako  je to možné, že až teraz? Zrejme to nie je len ideológiou bývalého režimu, ktorý autorov duchovnej poézie odsúval do zabudnutia.  Možno je to aj tým, že dnešná doba je stále menej zrozumiteľná a čudná, ťažko povedať. Hlavne je to však tým, že napriek všetkému a všetkým, nikdy sa nevzdal svojej hlbokej viery v Boha, nikdy ho neopustilo hlboké presvedčenie, že ak je nejaká cesta dopredu, tak je to Duch, ktorý dáva život, tak je to Božia láska, ktorá prevládne nad všetkým.
Toto svedectvo Ducha o Božej láske je v jeho poézii živé a nanovo oslovujúce.
Snamiel – Boh je snami. Keď On je s nami, keď je On za nás, kto je proti nám?
Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč?   Ako je napísané: Pre Teba sme usmrcovaní celý deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.
Áno, v protirečivosti a nezrozumiteľnosti doby v ktorej žijeme, možno pôsobíme jednoduchým svedectvom o Božej láske ako ovce na zabitie. Ako tí, ktorí sú odpísaní, nezaujímaví a uviaznutí v minulosti.
Čo iné ale máme hovoriť, o čom inom svedčiť, ako o Božej láske v Pánovi Ježišovi Kristovi? Možno to tomuto svetu príde slaboduché, prekonané, lebo dnes sú moderné  a progresívne iné veci, ako tie klasické, Božie. Zdá sa, akoby dnes kresťanské svedectvo v spletitosti doby už ani nebolo počuť.
Prichádza však zásadný zlom v prečítanom Božom slove, vyjadrený maličkým – ale.
„Ale v tomto všetkom, slávne zvíťazíme, skrze toho ktorý si nás zamiloval.“
Zamiloval si nás takých, akí sme, plní protirečenia, pochybností, zlyhaní, biedy, aby nás svojím krížom a vzkriesením uistil:
„Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti,  ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“
Ani smrť, ani život –  esencia našej existencie.
Ani anjeli  a kniežatsvá –  tajomné mocnosti medzi nebom a zemou.
Ani prítomnosť  ani budúcnosť – čas, ktorý ohraničuje naše bytie.
Ani mocnosti tohoto sveta – vládcovia, peniaze, systémy, nič z toho nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky. Nič nás nebude môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.

Veľkým svedkom tejto pravdy bol aj Samo Bohdan Hroboň,  a my dnes s vďaku a úctou spomíname a ďakujme Bohu za  Sama Bohdana Hroboňa.

Ján Hroboň, biskup ZD

Share on facebook
Share on whatsapp
Share on email
Share on print

Zdieľať na sociálnych sieťach