Rímskym 12, 13
Buďte k potrebám svätých ochotní, k hosťom pohostinní.
Milé sestry, milí bratia v Pánovi Ježišovi Kristovi.
Možno si kladiete otázku, či poďakovanie za úrody a večera Pánova je práve tá najvhodnejšia kombinácia
Poďakovanie za úrody je radostná príležitosť, VP skôr vážna.
Keď sa pozrieme bližšie do Písma, tak tam nájdeme prekvapivo veľa zmienok o stolovaní, jedle, veľa dôležitých udalosti v Písme súvisí nejako s jedlom, keď si zoberieme len NZ – večera Pánova bola pôvodne naozaj večera. Pri slávnosti Paschy sa podával baránok. Bolo to pripomenutie národu izraelskému na vyslobodenie z Egypta.
Prvý Ježišov div sa spája so svadbou v Káne Galilejskej, s jedlom súvisia aj návštevy – u colníka Léviho, farizeja Šimona, v dome Márie a Marty, u mýtnika Zachea, nasýtenie zástupov… rad podobenstiev je o hostine alebo večeri.
Stolovanie, spoločné jedlo nebolo samozrejme len kvôli strave a nasýteniu, malo aj svoj spoločenský význam – stretnúť sa, porozprávať, na významnejších hostinách alebo svadbách bolo miesto pri stole aj odrazom spoločenskej prestíže.
Dnes už stolovanie nehrá takú úlohu ako kedysi, aspoň v modrenejších krajinách, ale stále – svadby, krsty, pohreby, jubileá – sa spájajú s jedlom a byť tam prítomný znamená privilégium, poctu. Škoda, že sa spoločný stôl z našich domácností vytráca. Aspoň nedeľňajší obed, pokiaľ je to len trochu možné, buďme spolu, alebo aspoň s niekým. Jeden mladý brat mi hovoril, že ani nepamätá, kedy by nemali v nedeľu na obede nejakého hosťa. Že jeho rodičia, keď vidia na službách Božích niekoho nového, hneď ho volajú na obed.
Pán Ježiš chcel posledné chvíle stráviť s učeníkmi – pri stole, pri paschálnej slávnostnej večeri, v spoločenstve blízkom, dôvernom, v spoločenstve o ktorom povedal: Takto už viac s vami nebudem, ale budem s vami znova v novom dokonalom spoločenstve v Kráľovstve Božom – teda VP sa stala predobrazom hostiny Baránkovej, nebeskej, kde budú všetci jeho verní.
VP je kúskom tejto nebeskej hostiny.
Ďalšia súvislosť s jedlom, ktorú chcem spomenúť má trpkú a ťaživú príchuť.
Patríme k tým šťastlivcom, ktorí majú dostatok, alebo až nadbytok. Dnes za to chceme zvlášť poďakovať. Na svete trpí hladom takmer 1 miliarda ľudí, teda každý 7 človek. Takmer 100 tis. ľudí denne umiera od hladu alebo na následky hladu. Pritom v bohatých krajinách sa vyhadzuje takmer 50% potravín, priamo z obchodov, alebo u spotrebiteľa. Podľa filmového dokumentu Čerstvé, ale v kontajneri, to, čo sa vyhodí by dokázalo 3x nasýtiť hladujúcich na celom svete. A to nehovoríme o dôsledkoch na životnom prostredí, zničených lesoch, riekach, pôde, ovzduší.
Keď sme boli deti, u nás doma sa nesmel chlieb vyhodiť, ani keď spadol na zem. Dával sa domácim zvieratám alebo sa rozmrvil pre vtáčkov, ako sme hovorili. Dnes už nad tým ani nerozmýšľame.
Podobne by sme mohli hovoriť o vode, je to stále aktuálnejšia téma v súvislosti s horúčavami a suchami. Kdesi som zachytil vyjadrenie, že sa na Slovensku nakladáme s vodou ako s odpadom. Naučíme sa s ňou hospodáriť a vážiť si ju, až keď jej bude nedostatok?
Len na hrubé porovnanie – Izrael je viac ako o polovicu menšia krajina ako Slovensko, ma asi o milión viac obyvateľov, väčšia časť jeho územia sú púšte. Napriek tomu je nielen sebestačnou krajinou v potravinách, ale ich aj vyváža. U nás je človeku až úzko, keď vidí na najkrajšej úrodnej pôde priemyselné parky a v najúrodnejších oblastiach južného Slovenska roľnícke družstvá zdevastované ako po vojne. Vieme si skutočne vážiť, čo mame? Nie sú za utečeneckou krízou aj zhoršujúce sa podmienky na prežitie v krajinách, kde začína byt zúfalé sucho?
Čo keby prestali voziť zemiaky z Poľska, cesnak z Číny, ryby z Aljašky a teda dovážať potraviny vôbec, pridáme sa aj my k utečencom? Myslím, že jeden zo základných znakom múdrosti národa je, ako dokáže narábať s pôdou a potravinami vôbec, či si ich dokáže vážiť a zabezpečiť tak, aby každý mal čo potrebuje.
Dnešné Božie slovo nám hovorí – buďte pohostinní. Pohostinný človek sa dokáže rozdeliť nielen s pokrmom, ale aj s príbytkom, časom… stávate sa ako hosť súčasťou jeho života, domácnosti, jeho blízkych, proste jeho sveta. Pohostinnosť otvára nielen dvere, ale aj srdcia. Neraz je možné sa presvedčiť napríklad v cirkevných zboroch, aké veľké požehnanie prináša pohostinnosť. Že práve kvôli pohostinnosti sa vytvorili také vzťahy, ktoré pretrvali. Sami to poznáme, keď sa ide niekde na návštevu cirk. zboru, tak sa o kázni na SB ani veľmi nehovorí, ale o koláčoch, klobáskach, rezňoch, chlebíčkoch sa hovorí ešte dlho. Môže byt neviem aká krásna krajina, ale ak sú nepohostinní ľudia, tak nemáte dobrý dojem. Keď sa aj zdá, že prívlastok pohostinný národ sa zo Slovenska v spoločenstve kresťanov sa toto nikdy nesmie stať. Pohostinnosť vyjadruje náš elementárny záujem o človeka. Môže byť niekto kresťan s tým, že druhí sú mu ukradnutí? Keby sme boli ukradnutí Pánovi Ježišovi Kristovi, sme stratení On nám dal všetko čo mal.
Dnešné Božie Slovo nám ďalej hovorí: Buďte k potrebám svätých ochotní. Je vzácne stretnúť dnes aj v prostredí cirkvi ochotného človeka. Takého, z ktorého máte dojem, že ho neotravujete keď od neho niečo chcete, že mu to nepadne zaťažko, že keď to aj pre vás spraví, nemusíte 100 krát ďakovať a cítiť sa ako dlžníci. Pričom Písmo ani nehovorí buďte ochotní ku všetkým a všade, ale nám to uľahčuje, keď hovorí: K potrebám svätých buďte ochotní. Voči svojim. Ochota podnecuje dobrú vôľu, priateľstvo, vďačnosť, radostnú atmosféru, presvetlí spoločenstvo kresťanov. Neochota prináša chmáry a dusno.
Vždy to človeka poteší, keď kus takejto ochoty vidno povedzme aj v podobe výzdoby našich chrámov pri poďakovaní za úrody. Hneď je aspoň kúsok sveta krajší a radostnejší. A predovšetkým je to výraz vďačnosti nášmu nebeskému Otcovi, že sa o nás stará každý jeden deň a dáva všetko, čo potrebujme. Nech Pán dá, aby sme rástli v ochote a pohostinnosti.
Večera Pánova – spoločný stôl je teda aj vyjadrením vďačnosti za Božiu milosť, a zároveň záväzok aby sme mysleli na tých, ktorí nemajú dostatok a prispeli svojou pohostinnosťou a ochotou k tomu, aby bolo viacej pre všetkých. Ochota a pohostinnosť je požehnaním pre naše vzájomné vzťahy. Nech sú tieto vlastnosti predovšetkým výrazom nášho vzťahu k Pánovi Ježišovi Kristovi, lebo v Ňom nám Boh daroval všetko. Amen.
Ján Hroboň, biskup ZD
by